Spoznala som ho počas kresťanského festivalu Lumen, ktorý je jeho srdcovou záležitosťou. Vysoký, neprehliadnuteľný kňaz s úsmevom na tvári. Keď s ním kráčate cez Trnavu, musíte počítať s tým, že vás cestou zdrží minimálne 20 jeho známych, ktorí sa s ním chcú porozprávať alebo mu aspoň podať ruku. Od mladých až po primátora. V Trnave pôsobil dlhý čas ako saleziánsky kňaz. Pred 19 rokmi tu Lumen sám zakladal. Samozrejme nie v takom rozsahu, v akom ho poznáme dnes. Prvý ročník sa nekonal na námestí, ale v malom kruhu veriacich „Na Kopánke“ (saleziánske stredisko na trnavskom sídlisku). V súčasnosti je Lumen najväčším gospelovým festivalom v strednej Európe. On však z Trnavy odišiel, istý čas pôsobil v Bratislave no a dnes je už viac ako 5 rokov misionárom v Rusku, v Jakutskom meste Aldan na Sibíri. Poteší sa, keď je vonku „príjemných“ -22 °C. Vtedy si vyjde na prechádzku do prírody. Aj keď má rád ruský boršč, stále tvrdí, že nie je nad akékoľvek typické slovenské jedlo... zoznámte sa so vzácnym človekom- Emilom Šafárom.


 

Prečo ste sa stali misionárom?

Vždy som pociťoval veľkú úctu voči ľuďom, ktorí ohlasovali Evanjelium tým národom, ktoré ho ešte nepoznali. Ba dokonca som o tom voľakedy aj sníval. Ale život ma viedol iným smerom.

Iným smerom, ale určite nie menej dôležitým. Prečo práve Rusko?

Pretože po rusky som ako-tak vedel, veď sme počas rokov socializmu mali ruštinu v škole. A pamätám si, ako nám zdôrazňovali /v tajnej cirkvi/, že ak bude možnosť podporiť Rusko, škoda by bolo nevyužiť tú ruštinu.

Čo vás najviac prekvapilo po príchode do Ruska?

Po príchode bolo tých prekvapení dosť. Mentalita ľudí, nedostatok mužov- otcov /preto som sa radšej na otcov detí a mladých, ktorí k nám prichádzali ani nepýtal.../, množstvo alkoholikov, na cintorínoch mnoho zosnulých vo veľmi mladom veku – spravidla to tiež súvisí s alkoholom, veľmi zlé cesty, mnoho biedy a snáď v dôsledku toho mnoho ľudí, ktorí z vás vedia veľmi rýchlo vyťažiť, čo sa dá. Ale sú tu aj naozaj dobré tradične ruské duše.

Ako vás prijali tamojší ľudia?

Veľmi milo. Naši farníci sú milí, vážia si ľudí, ktorí za nimi prišli z takej diaľky.

Aký je teda život v Rusku?

To záleží (tak ako všade) od podmienok konkrétnych ľudí. Rusko už relatívne nie je zaostalá krajina, hoci v priemere zaostáva za nami o dosť... Je tu však oveľa, /popri bohatých/ oveľa viac chudobných, oveľa rozbitejšie rodiny /rozvodovosť až 80 percent/, oveľa viac alkoholizmu, ktorý je príčinou mnohých  nešťastí. Je tu viac vrážd i samovrážd atď.

Pracujú s vami aj iní misionári?

Nie je nás tu veľa. V Aldane mám jedného spolubrata /76-ročného/ a v hlavnom meste Jakutska sú ešte dvaja. Preto čakáme v najbližšej dobe posily. Občas sa podarí nejakým dobrovoľníkom aby nám prišli pomôcť.

Napíšte nám o nejakom Božom zázraku, ktorý ste tu zažili...

Tých zázrakov sa tu rodí naozaj dosť. Súvisia spravidla s obrátením ku Kristovi z predchádzajúceho stavu, ktorí bol dosť vzdialený viere a kresťanskému štýlu života. Nedávno som pokrstil rodinu človeka, ktorí ešte 2 roky nazad bol notorikom, chcel spáchať samovraždu, žil veľmi amorálnym životom. A teraz sa vzorne stará o svoju rodinu /má 3 deti/, vôbec nepije a snaží sa žiť podľa viery. Okrem toho poznám niekoľkých ľudí z môjho okruhu podobného typu, dokonca  by som rád spomenul jedného človeka, ktorý bol ešte ako mladík vrahom svojej ženy. Obrátil sa vo väzení, a teraz je pastorom jednej cirkvi, skvelým pastorom.

Akí sú tunajší kresťania? Aké majú v Rusku podmienky?

Skutoční veriaci dosť „trčia“ a to nie je príliš závideniahodné. Ale postupne sa to dvíha v mnohých cirkvách. Až tu som si uvedomil, aký cenný je vplyv toho, o čom sa my vyjadrujeme často s pohŕdaním – tradícia. Vplyv minulých desaťročí ateizácie a nedostatok kresťanských tradícii je zatiaľ citeľný. Ak majú ľudia vo svojom životnom štýle iné zvyky, než ísť napríklad v nedeľu do kostola, spravidla nejdú, pretože pre človeka nie je také ľahké rúcať staré zvyky a zavádzať nové. A to možno povedať aj o iných praktikách viery.

Koľko kresťanov žije vo vašom pôsobisku, v Jakutsku?

Formálnych, papierových kresťanov je  dostatočne, hlavne pravoslávnych. Podarilo sa im zafixovať, že čo je ruské, to má byť pravoslávne. Preto sa spravidla nechávajú pokrstiť, ale len veľmi malé percento pravoslávnych vie, čo to všetko znamená byť pokrsteným kresťanom. Vo väčšine prípadov sa nerobí prakticky žiadna príprava na krst, alebo len veľmi slabá a povrchná. Jedno, dve stretnutia, samozrejme zaplatiť plus mínus 1000 rubľov (cca 23 eur, pozn. red.) a hneď sa krstí. Takto to chodí v pravoslávnej cirkvi. V ostatných, hlavne hovorím za katolícku cirkev, je to iné. My pripravujeme poctivo najmenej jeden rok a – zadarmo. No napriek tomu tých krstov je tu veľmi málo. A myslím, že podobné je to aj v mnohých protestantských cirkvách, ktorých je tu tiež dosť - rôzneho typu.

Aké sú vaše povinnosti?

Aspoň udržať a aspoň trochu rozšíriť kráľovstvo Božie v ľudských srdciach tých, ktorí k nám patria a snáď cez nich aj iných. Prostredie je pravoslávne, chodiť po domoch ako Svedkovia Jehovovi sa tu nepovažuje za kultúrne. A tak ostáva viac času na modlitbu, duchovný život a intenzívnejšiu starostlivosť o našich veriacich.

Ako vyzerá bežný deň slovenského misionára v Rusku?

Okrem spomenutých modlitieb ranných, denných a večerných prijímame hostí, prípadne návštevy ľudí. Občas ideme aj do susednej dedinky, kde žijú naši katolíci. Vybavujeme rôzne administratívne záležitostí, ktorých je v Rusku naozaj dosť. Veľa byrokratických záležitostí musia riešiť najmä cudzinci. A potom – ako salezián, venujem sa mladým, ktorí k nám chodia spravidla večer, prípadne deťom popoludní. Môžem si tu aj niečo poštudovať, prečítať /je to aj potrebné, aby človek viac vnikal do prostredia/ a občas sa dostanem aj k internetu, a cezeň aj „domov“ - aby som nebol izolovaný od sveta.

Na Slovensko sa vraciate vždy po 2 rokoch na 2 mesiace, čo nie je veľa. Čo vám v Rusku najviac chýba?

Teraz už skoro nič, pretože som si za tých 5 rokov zvykol. A človek si môže zadovážiť v podstate skoro všetko to, čo u nás – hoci aj  tak, že si to prinesie alebo dá poslať, pretože dnešná doba to umožňuje.

Aké 3 najdôležitejšie rady by ste dali človeku, ktorý sa tiež chystá do Ruska ako misionár?

Nech sa dobre naučí jazyk, prv než tam príde, nech sa nebojí /naozaj sa tu môže cítiť ako doma/ a nech je k ľuďom nielen ľudský, ale aj trochu opatrný /hlavne k určitým kategóriám, o ktorých som čosi naznačil.../. No hlavne nech žije hlboko duchovne a ostatné mu už Pán ukáže.

Čo je v Rusku vaším cieľom?

Bol by som rád, keby sa tu tie /zatiaľ/ dve farnosti pekne rozvinuli, ba ešte lepšie, ak by sa založili aj tam, kde pôsobíme zatiaľ len občasnými návštevami. Jednoducho misionára potešia a uspokoja len Kristom poznačené „duše“ a v dôsledku toho ich zmenený obraz života.

Aké máte plány do budúcna?

Pokračovať dokiaľ len budem vládať v duchovnej pastoračnej činnosti – kdekoľvek to bude potrebné.

sonulka_b, foto: súkromný archív Emila Šafára