Mladomanželia Marie a Karel Dvořákovi sa rozhodli stráviť rok na indickom vidieku. Ako dobrovolníci pracovali v tamojšej škole pre chudobné deti. Knihu začali písať priamo v Indii. Nedávno uzrela svetlo sveta ako novinka vydavateľstva Cesta. Manželia prišli na autogramiádu svojej knihy oblečení v tradičnom indickom odeve.

Miesta, ktoré nepoznáte…

Spočiatku si robili zápisky, ktoré posielali svojim kamarátom. „Keď sme sa vrátili, uvedomili sme si, že miesto, kde sme boli, turisti nenavštevujú, a prácu, ktorú sme tam robili, ľudia bežne nerobia. Indom sme boli oveľa bližšie ako obyčajní turisti.“ Karel Dvořák. Manželia si povedali, že by stálo za to tento denník vydať a umožniť aj ostatným ľuďom, aby sa o tamojšom živote niečo nové dozvedeli. „Povedali sme si, že by bola určite škoda, keby sme sa o to aspoň nepokúsili. Vďaka nakladateľstvu Cesta sa to podarilo a nám sa splnil náš sen.“ Marie Dvořáková.

Stredovek v roku 2011

Dá sa povedať, že v Indii nič nefunguje tak, ako v Česku. Dediny sú zaostalé a vy máte pocit, že ste sa dostali do stredoveku. Karel Dvořák: „Až potom si človek uvedomí, ako sa líši náš štýl života od toho ich. My vlastne žijeme v luxuse, oni nemajú čo jesť, nemajú ani poriadnu vodu.“ Marie Dvořáková: „Neviem síce, ako vyzeral život v stredoveku v Európe, ale ja si to tak predstavujem. Ak niekto ide do Indie, mal by sa tam pozrieť. Tie chalúpky, primitívne poľnohospodárstvo, príprava jedál, odievanie. Čo som však tamojším ženám trošku závidela bola farebnosť odevov. Svoje oblečenie si mohli vybrať z takých krásnych farieb. Je to skutočne farebná krajina.

Priučme sa od Indov

Čo sa týka mentality národa, veľké rozdiely sú v prístupe k práci. Česi síce žijú v materiálnom blahobyte, no musia si ho ťažko vydrieť. Od rána do večera sú v práci a nemajú čas na rodinu. „Tam ľudia žijú rodinným životom, často aj tri generácie spoločne. Majú čas sa porozprávať, nežijú v strese. Majú málo jedla, zlé bývanie ale neženú sa za ničím iným. My by sme si mali uvedomiť naše hodnoty, priority. Aby sme sa nehnali len za hmotou. Ale oni by sa od nás zase mohli priučiť napríklad pracovitosti, spoľahlivosti a zodpovednosti.

Kamarátstva neskončili odchodom…

Manželia s deťmi doteraz udržiavajú kontakt. Párkrát do roka im napíšu e-mail, na Vianoce a na narodeniny, ktoré oslavujú všetky deti raz ročne im pošlú balíček s darčekmi.

A čo na to vydavateľ?

Ing. Iva Pospíšilová: „Nám každý týždeň chodí ponuka na vydanie nejakej knihy. Sú to hlavne básne. No táto kniha ma zaujala tým,  ako bola spracovaná, graficky usporiadaná. Skutoče je to napísané veľmi svižne.

RNDr. Lubomír Pospíšil: Táto kniha je výnimočná svojou transcendentalitou. Ľudia nehľadajú sebarealizáciu sami v sebe, protože tam ju nenájdu. Ale paradoxne ju nájdu vtedy, keď člověk sám na seba zabudne a do niečoho sa zapojí. Oni to ukázali a podarilo sa to.

sonulka_b