Keď sme so Soňou pred rokom sedeli vo osobáku z Nových Zámkov, snívali sme o tom, čo by bolo, keby.  Klasicky žensky. Najkrajším bodom nášho snívania bolo spoločné bývanie. Raz. Niekde. Ešte stále a už opäť nezadané dvadsiatničky sme si budúcnosť navrhli na mieru a s úsmevom sme jedna druhej prečítali myšlienky, že to „asi nebude možné“.

Potom prišli Vianoce a rok 2011 s novými predsavzatiami a túžbami. Tie pôvodné šli nejak prirodzene do úzadia. V jeden zimný podvečer mi prišla správa od Soni, či by sme nešli na pracovnú stáž. Do Brna, k overenému kolektívu redakcie Signály. A že dobre.

Rozhodnuté sme boli, ale zostávalo nám neuveriteľne málo času na to, aby sme všetko stihli vybaviť v termíne. Tak sme si povedali, že to aspoň skúsime.  Veď keď Boh dá, aj motyka vystrelí.

V priebehu cca dvoch dní sme potrebovali vybaviť všetky odporúčania, podpisy a pečiatky. Vedúci katedry nám mal dať povolenie, aby sme zimný semester v Nitre mohli vymeniť za redakciu v Brne. Lenže zmizol. Ešte pred chvíľou sme s ním mali vyučovanie a o pár minút na to bol už na ceste do Prahy. Fajn, povedali sme si, veď existuje aj zástupca. Zástupca vedúceho katedry Univerzity Konštantína Filozofa bol však chorý. Odporúčanie v jeho mene sme napokon dostali od profesorky, ktorá po telefonickej dohode s ním rozžiarila naše tváre. Na ten deň adrenalínu stačilo.

Víziou ďalšieho dňa bolo vyplnené tlačivá doručiť sekretárke. Na prvý pohľad jednoduchá úloha. Jej kancelária však bola prázdna. „ Na chvíľu odbehla“. Keď napokon prišla, oznámila nám, že žiadosti o pracovné stáže sa posielali prodekanovi fakulty doobeda. No a keď som s malou dušičkou navštívila prodekana osobne, povedal, že už je neskoro. Napokon ma vypočul. Už takmer prikývol, keď sme prišli na to, že signaly.cz nie sú v databáze školy v rámci projektu Erazmus. Nasledovalo niekoľko telefonátov na Oddelenie medzinárodných vzťahov s tým, že od redakcie okamžite potrebujeme Akceptačný list. A bývalý koordinátor HejTi nezdvíhal telefón. Napokon si prečítal odkaz a do chvíle odpovedal. Splnenie týchto misíí však svedčilo len o tom, že sme sa úspešne zaradili do listiny uchádzačov. Univerzita dáva každoročne takúto možnosť zhruba 16-tim študentom.

O tri mesiace mi prišla sms správa od Soni s textom: Choď sa baliť kočka, ideme do Brnaaaaaaa!! A o radosť bolo postarané. Aj o budúcnosť.

Kto sa projektu Erazmus nezúčastnil ani netuší, aké je vypĺňanie  formulárov obtiažne, zdĺhavé a demotivujúce. No napokon sme všetko zvládli.

Ubytovanie sa vybavilo „samo“. Zázračne. A keď sme si v septembri vybaľovali kufre v našom novom domove, spomenuli sme si so Soňou na to, ako sme pred rokom snívali o spoločnom bývaní.

Je úžasný pocit vedieť, že Niekomu na vašich snoch záleží. A ten všemohúci Niekto spraví všetko pre to, aby vám ich splnil aj s bonusom.

Myslím, že aj tento rok sa vyberieme tým istým vlakom. S novým snom.  Uistené v tom, že „proste a dostanete“ platí na 100%, obohatené o nové skúsenosti, skvelých priateľov, veselé zážitky a pocit istoty, že sme boli na mieste, kde sme chceli a mali byť.

Okrem toho sa nám v priebehu roka splnili aj ďalšie životné túžby, o ktorých sme sa počas spomínanej cesty rozprávali. Zrazu nám do plachiet začal fúkať silnejší vietor a my sme nabrali iný smer. A život doposiaľ „obyčajných“ študentiek spestrel, získal na dôležitosti, dospelosti a výzve vystúpiť aspoň o dva schodíky vyššie. Do ďalšieho levelu.

Soňa a Miška

autor: Mižu89