Kultúra nepočujúcich sa od kultúry zdravých ľudí značne odlišuje. Rozdiely sú viditeľné takmer vo všetkých stránkach bežného života- aj v tom duchovnom. Je preto potrebné mazať rozdiely všade, kde sa len dá. Aj na svätej omši.

Skúsili ste si niekedy počas omše zapchať uši a vyskúšať aký je duchovný svet po tichu? Asi nie. Súčasťou každodenného života sluchovo postihnutých je odčítavať  z pier, pozorovať mimiku a gestá,  no hlavne posunkovú reč. Práve tá je kľúčom k pochopeniu. Na mnohých miestach však preklad do reči znakov stále chýba.

Jaroslava Maňasová pracuje ako učiteľka na základnej škole pre sluchovo postihnuté deti. Okrem iného vyučuje náboženstvo. Aj na základe toho vznikla myšlienka, aby sa aj ľudia s takýmto obmedzením mohli plnohodnotne zúčastňovať na svätých omšiach či dokonca pripraviť na sväté prijímanie. „ Zašla som na biskupstvo za otcom Leom Zerhauom, ktorý mi tlmočenie povolil a s ktorým spolupracujeme. Snažíme sa aspoň dvakrát do roka zorganizovať omšu pre nepočujúcich. Zúčastňujú sa na nej deti z náboženstva, ich rodičia a iní sluchovo postihnutí, pokiaľ majú záujem. Iná tlmočená omša v Brne nebýva (okrem  úvodnej študentskej omše na Petrove). Je to zatiaľ len naša iniciatíva- mňa a otca Zerhaua,“ vysvetľuje Maňasová.

Reakcie na tento nápad zo strany počujúcich aj nepočujúcich sú  dobré a sami sa pýtajú, kedy sa bude opakovať.  Záujem o pravidelné stretnutia však nie je.

„Na túto prácu nie som špeciálne školená. Tým, že už dlho pracujem s deťmi, vyučujem náboženstvo a chodím tlmočiť rôzne prednášky, si trúfam  aj na preklad omše,“ dodáva.