Každý má veľa snov. Jedným z najčastejších snov vysokoškolských študentov je práca. Aj ja som túžila študovať a pracovať zároveň, no už samotná myšlienka spojenia týchto dvoch slov mi pripadala zbytočná. Avšak, motyka vystrelila.

Keď sme s Milkou v jeden jesenný podvečer sedeli v reštaurácii, objednali sme si čaj. Výber sme ponechali na štíhlu servírku približne v našom veku. O niekoľko minút nám priniesla Teekanne, Magic Moments. Čarovné chvíle? Kedy? Kde? Mne už všetko pripadalo také monotónne, nemenné. Niežeby som nemala rada  priateľov, rodinu, každú moju uletenú myšlienku, nesplnenú túžbu, jednoducho to všetko, čo už mám. Vážila som si to. Ale často na pokazených váhach. Na všetko som, samozrejme, prišla postupne.

"Konečne sa mi črtá dobrá práca," pochválila sa mi Milka, čerstvo vyštudovaná psychologička. "Len neviem, čo so Zuzkou. Momentálne nemá nikoho iného a ty sa mi zdáš...Vhodná a zodpovedná."

A tak som sa nič netušiac, z piatka na sobotu, stala osobnou asistentkou mentálne postihnutej Zuzany.

Keď som kráčala k Milke domov, nevedela som, čo poviem ani čo sa spýtam. Rozhodla som sa všetkému ponechať voľný priebeh. Keď som zaklopala, otvorila mi krátkovlasá žena vysoká ako ja.

"Ty si Majka?" Usmievala sa na mňa Zuzka s kuchynskou utierkou v ruke a nespúšťala zo mňa oči. Áno, bola som to ja.

Obe baby ma posadili za stôl a uvarili mi zelený čaj. Zuzka ho zaliala. Sledovala som jej pohyby a hľadala „chybu“. Spočiatku bola mĺkva, len sa usmievala, veľa nenahovorila. Nevadí, aj tak už toho spravila dosť. Rozbila moju horšiu predstavu o nej. Toto by som mala zvládnuť, povzbudzovala som sa v duchu. Keď si sadla za stôl aj Zuzka, vzala svoj skicár a pero a začala vyfarbovať štvorčeky, potom obrátila papier a na druhú stranu nakreslila postavu.

"To je pre teba," povedala s hanblivým úsmevom. Pozrela som sa na obrázok a začala lúštiť. Tým štvorčekom a šípkam by som sama nepochopila, keby mi Zuzka nevysvetlila, že je to mapa. Poznala ma len pol hodinu, ale toľko času jej stačilo na to, aby všetku  svoju dôveru ku mne vložila na papier. Vraj aby som k nej vždy trafila. Druhou kresbou bol Michael Jackson. Usmievavý panáčik s dlhými vlasmi, ale bez nôh. Nevadí, aj tak je pekný a spýtať sa na to, prečo je postihnutý, mám ešte veľa času. Odpoveď na seba nechala čakať dlhé 4 mesiace. Michael na obrázku postihnutý nebol. Zuzka ma upozornila, že ak niečo nevidím, neznamená to, že to neexistuje. V tom momente som sa s ňou o Jacksonových a iných nohách prestala hádať.

O dve hodiny  na to, ako sme dopili čaj, nastala chvíľa použiť mapu. Nasadli sme na vlak a zamierili k Zuzke domov. Prešla som vstupným pohovorom, takzvaným krížovým výsluchom zo strany jej rodičov o tom, kto som, čo som a čo chcem. Miestami nepríjemný, avšak nevyhnutný. Keď Zuzka vycítila, že je už správny čas vstúpiť do obývačky, osobne ma pozvala do svojho kráľovstva. Nepamätám sa, že by som niekedy zažila chvíľu, keď čas všade navôkol zastane, no vtedy sa to udialo. Stála som v izbe dvadsať sedem ročnej ženy, ktorá sa skláňala nad postieľkou s bábikou Chou-Chou.

"To je moja dcérka Lilly," povedala Zuzana a tíšila plačúcu bábu. "Musím jej dať jesť, aby sa upokojila." Pohybovala sa pokojne. Videla som pred sebou ukážkovú matku z amerického rodinného filmu. Len Lilly mi akosi nesedela. A je to tu, snáď si si nemyslela, že bude všetko také jednoduché, karhala som sa v duchu a rýchlo uvažovala, ako adekvátne zareagovať. Všade navôkol mňa boli hračky. Izba nebola preplnená, ale bola to detská izba fyzicky dospelej ženy. Plyšový černoško mi však vyčaroval úsmev na tvári. Bola to hračka z môjho detstva. A takisto aj Barie s Kenom, plyšové zvieratká, vymaľovánky a drobné hračky z kinderka. Postupne som si začala usporadúvať myšlienky a pomaly vstupovala do iného sveta. Zuzana bola iná, no páčilo sa mi porovnávať rozdiely medzi mojim a jej svetom. Pred niekoľkými týždňami som nemala „nič“ a zrazu som mala všetko. Zvláštne, ako ma tá žena vzpružila. Každý má svoju osobnú cestu uvedomenia si hodnôt a ja som musela stretnúť ju. Aj Zuzka sníva, takmer stále. Niekedy mi trvá veľmi dlho, kým ju vytrhnem z jej myšlienok. Niekedy sa spýtam aj päťkrát, no odpoveď nepríde. Mohla by som sa rozčúliť, ale aj túto reakciu už vidím v inom svetle. Zuzka nekričí nikdy, nervózna je len vtedy, keď stojí na korčuliach a necíti pevnú zem pod nohami. Len vtedy. Asi by ma pred časom nenapadlo, že si z nej v mnohých veciach budem brať príklad a ešte oveľa viac veciam ma naučí. Bez toho, aby o tom čo i len tušila. Vždy sa mi páčil film o Forrestovi Gumpovi a teraz v ňom tak trochu žijem.

"Kam by si chcela ísť, keby si si mohla vybrať?" spýtala som sa, keď sme prechádzali okolo kŕdľa holubov. Zuzka si vyťahovala mobil, že si Mirov, tak ako tie holuby nazvala, odfotí, no moju otázku vnímala veľmi dobre.

"Do Tesca."

"Prosím? Ja sa ťa spýtam, akú destináciu vo svete by si si vybrala a ty povieš Tesco?" Bola som z  odpovede prekvapená.

"Áno," odpovedala a opäť sa tajomne usmievala.

"Videla si ho?"

"Koho?" Nechápala som.

A vtedy som sa dozvedela o Edovi. Nikdy pred tým som neriešila problém Zuzana verzus muži. Nikdy by ma to nenapadlo riešiť. Nepochybovala som o tom, že sa jej mnohí páčia, veľa mužov sme predsa stretli počas našich prechádzok . Ale to, že bola vydatá za Eda opäť spôsobilo zmätok v mojej mysli. Čo jej mám povedať? Vydatá predsa nie je a nikdy ani nebude. Nenápadne som sa teda spýtala, ako sa zoznámili a kedy zistili, že sa ľúbia. Eda sme potom stretávali pravidelne. Raz šoféroval autobus, ale väčšinou červené autá. Nikdy mi však neprezradila, ako vyzerá a ja som  ho samozrejme vidieť nemohla. Doteraz viem len toľko, že je biely. O ruku ju požiadal s fosforovým prsteňom. Nosí ho v peňaženke a niekedy ma prosíka, aby si ho mohla nasadiť na prst. Doma má vraj zákaz. Nuž, nečudujem sa. Ako spieva Patejdl : šťastná a nepriznaná. Edo bol ďalší silný zásah do mojej mysle, duše a srdca. Opäť som si odstránila prekážky z ciest života , ktoré som si nezmyselne zabarikádovala. Uvedomila som si obrovský rozdiel medzi nami dvoma. Spája nás síce mnoho spoločných  „ nemám“  , ale ja všetky, pri väčšej či menšej snahe, dokážem premeniť na „mám“. Zuzka  nie. Ale aj tak je a bude šťastná, lebo si veci neuvedomuje tak ako my. Keď som pochopila, čo všetko môžem a čo všetko je predo mnou, zachvátila ma obrovská vlna radosti. Nie je nič, čo by ma mohlo obmedziť, okrem seba samej.

Často počúvam vetu : ja by som to robiť nemohla. Rozumiem aj nerozumiem tomu. Chápem, že nie každý ma rovnaký postoj k inak obdarovaným, ale ja som získala. No pravdou je, že aj stratila. Predsudky, strach, nedôveru v ľudí, v budúcnosť a tak. Keď kráčame po ulici, Zuzka sa ma pevne drží. Je to praktické, aspoň ju mám pod dohľadom a viem, že sa nezatúla. V opačnom prípade by nastal problém, nakoľko má málo vyvinutú priestorovú a časovú orientáciu. Veľmi často mi pripomína, že ma má rada. Niekedy dokáže byť taká vtipná, že sa neviem prestať smiať. Miestami sa vyjadruje súvislejšie ako ja. Keď sme spolu, všetci na nás pozerajú. Neviem, čo si myslia, Zuzkin postih na prvý pohľad nie je tak viditeľný, možno niečo prezrádza jej chôdza.  Nevadí. Nepozeráme do zeme, hľadíme im priamo do očí. Je to presne ako s Jacksonovými nohami: to, že ich nevidno ešte  neznamená, že nie sú.

autor: Mižu89