Pri dobrovoľníctve je najdôležitejšie „nemusieť, ale chcieť“

Prinášame vám rozhovor s dobrovoľníčkou Radkou Blatnou, ktorá sa venuje tejto činnosti už 8 rokov. Začínala ako asistentka nevidomých študentov, v súčasnosti je záber jej dobrovoľníckej práce veľmi široký. O tom, prečo sa pre dobrovoľníctvo rozhodla a čo jej dalo, sa môžete dočítať v nasledujúcom rozhovore.

Čo ťa motivovalo k tomu, že si sa rozhodla pomáhať?

U mňa je to všetko skôr intuitívne. Moja profesia bola pôvodne úplne iná. Som herečka, bábkoherečka. K dobrovoľníctvu som začala inklinovať na materskej dovolenke. Začalo ma zaujímať, aký je vlastne život z druhej strany, zo strany hendikepovaných ľudí, a ako by som im mohla byť prospešná.

Aké boli tvoje dobrovoľnícke začiatky, ktorá forma pomoci ťa oslovila?

Dostala som sa do jedného strediska, ktoré sa volalo Teiresiás. Je to stredisko pre pomoc študentom so špecifickými nárokmi, teda celouniverzitné pracovisko Masarykovej univerzity, ktoré zaisťuje, aby všetky študijné odbory boli prístupné študentom so zmyslovým alebo iným hendikepom. Robila som asistentku študentom, ktorí začínali študovať na vysokej škole. Pracovala som s nevidomými a čiastočne aj s nepočujúcimi.

V čom spočívala tvoja náplň práce?

Pomáhala som im v bežnej orientácii. Ako nájsť správnu učebňu, internát. Neskôr mi napadlo, že by som im mohla ukázať aj kultúru. Začali sme spolu chodiť do Brnenskej filharmónie, do divadiel a takto som ich poznávala stále viac. Tak sa mi otvoril svet dovtedy nepoznaný. Bavilo ma to, tešilo ma to.

Toto ale nie je jediná dobrovoľnícka oblasť, v ktorej pôsobíš...

Prostredníctvom nich som sa zoznámila s pánom Dvořákom, ktorý je majiteľom Školy pre výcvik vodiacich psov v Brne. Tam som sa stretla okrem vysokoškolákov, ktorých som poznala z asistencie nevidomých, aj so staršie narodenými. Vtedy som si uvedomila, že to je to, prečo som tu.

Týmto okruh tvojich činností nekončí. Čo nasledovalo potom?

Zapojila som sa do práce v občianskom združení Zdravotný klaun, v ktorom pracujem doteraz. Táto práca je už honorovaná. Je to moja srdcová záležitosť. Pracujeme s deťmi v nemocniciach v rámci celej republiky. Môžem tu zúročiť všetky svoje doterajšie skúsenosti s prácou herečky a bábkoherečky. Cítim, že je to pre mňa jediná zmysluplná práca, ktorá ma teší a zároveň baví. Deti majú obrovskú energiu vracať vám všetko, čo do nich dáte, aj keď sú často ťažko choré. No a ako dobrovoľník pracujem až doteraz v občianskom združení „Bezmezí“.

Čo by podľa teba nemalo chýbať človeku, ktorý sa chce stať, podobne ako ty, dobrovoľníkom?

Na prvom mieste je „nemusieť, ale chcieť“, potom empatia, no a výhodou je aj osobná skúsenosť. Ale na prvom mieste je „nemusieť, ale chcieť“. Ja som napríklad až pri dobrovoľníctve zistila, že môj život má konečne ten správny smer.